ZABI RUTINU, NIE SEBA

Pravidelné cestovanie preplnenou MHD s unavenými a duchom neprítomnými ľuďmi dokáže pozorne vnímajúceho človeka, v tom lepšom prípade, donútiť aspoň k zamysleniu. Čo sa deje? Prečo sú ľudia v Bratislave na ceste do práce a z práce vypnutí, opustení a ignorujúci okolie? Moja odpoveď: stereotyp a spôsob fungovania systému, v ktorom žijeme. Predsa kauzy v politike, otrocké podmienky v zamestnaní, neprimerané platy, negativistický obsah médií a uponáhľaný život v tých istých koľajach musia mať na človeka vplyv. Je iba na nás, či mu podľahneme.

 

Mňa dohnal k potrebe dokázať, že aj tu, v tomto meste sa dá urobiť niečo originálne, čo ľudí zaujme, pobaví, naruší všedný deň a navodí silné myšlienkové pochody. Nehovorím, že mám teraz riešenie na vytrhnutie z biedy, ale rád motivujem ľudí k tomu, aby pokračovali v robení netradičných vecí a netradičné neznamená vždy len šokujúce. Dnes je už dokonca netradičné aj to, čo bolo kedysi tradičné a bežné, keďže strácame ľudskosť a cit k okoliu, v ktorom žijeme.

 

Nemusíme hneď všetci začať liezť po strechách autobusov, ale stačí ak vylezieme spoza vysokého múru obranného reflexu, preukážeme ľudskosť a začneme vidieť krásu v obyčajných veciach, ktorú mnohí z nás prehliadame – priateľstvo, kvety na lúke, klbčiace sa vrabce, svieži vánok na tvári, západ slnka. . . Našťastie to všetko, čo je hodné našej pozornosti, sa nedá ani sčasti vymenovať.