Ako som si užila sladké stekanie šľahačky po tvári

3-3

V jedno obyčajné bratislavské skoré ráno, na prelome dní, kedy človek chodí už len s jednou rukavicou vo vrecku, pretože tá druhá je v očakávaní jari, som cestovala do svojej práce. Matne si spomínam na klasický ranný stereotyp, pchanie sa do trolejbusu, rutinnú nepresnosť príchodu do inštitúcie, ale zreteľne si pamätám pocit, ktorý som v to ráno mala. Bolo to niečo medzi stiesnenosťou ponúkajúceho priestoru a uniformitou okolostojacich ľudí. Pocit, ktorý predznamenáva, že aj napriek naplnenosti vybraných okamihov v živote, ako celok naša súčasnosť nefunguje v súlade s ľudskou individualitou a slobodu je nutné si vymedziť v sebe.


Musím podotknúť, že moja práca nie je rutinná, nekomunikujem v nej s externými bytosťami, nesnažím sa nadviazať priateľský vzťah s počítačom a ani si nemôžem dovoliť dlhšiu obedňajšiu prestávku mimo zariadenia. Pracujem s mentálne postihnutými ľuďmi, čiže s ľudským potenciálom, fyzickým telom, dušou a mojou prácou je venovať im svoju pozornosť, naplno ich počúvať, pomáhať im, byť prítomný a žiť v danom momente tu a teraz. V tejto práci sa vo mne naplnila túžba a zistila som, kde patrím. Už nehľadám vo veciach a v ľuďoch dokonalosť, pretože tá je nezmerateľná. Aj napriek tomuto poznaniu cítim, že potrebujem ešte pár čriepkov doplniť do svojho života, aby som hĺbkovo dokázala precítiť stav spokojnosti s tým, kto som a v čom žijem. A aj v tento deň som si uvedomila, že kráčam po Ceste, aby som našla svoje ďalšie súčasti a vyskladala si tak samú seba k väčšej dokonalosti, ktorou nie je nič iné ako poznanie spokojnosti, keď je všetko dokonané, úplné.


Nevyberám si dni a situácie, ktoré budú pre mňa jednoduchšie na zvládnutie, nikdy neviem,  čo si pre mňa dokonalý scenár dňa pripraví, ale už sa viem nastaviť tak, aby som si daný moment čo najviac užila a čo najmenej pretrpela. Chcem, aby ho v čo možno najväčšej kompatibilite prežilo aj zainteresované okolie a pozitívne vnímanie nechám doslova vytrysknúť z môjho vnútra. V deň, kedy som cestou z práce cítila nesmiernu psychickú únavu, viezla som sa na radosť šoférom pohadzujúcich cestujúcich tiež len tak ledabolo, premýšľala či si na večeru kúpim tradičnú pochúťku Veľkého Treska alebo si opäť uvarím cestoviny, ako nainfikovaný zombie, ktorého zachráni len príslovečná ihla Brada Pitta z filmu World War Z, práve vtedy som pred Prezidentským palácom schytala tanier šľahačky do tváre. Moja reakcia bola prirodzená, autentická, premkla ma nevysvetliteľná úľava a radosť zo zmeny, ktorá mi bola doslova naservírovaná. V tej chvíli by som dopriala každému pracujúcemu zombíkovi rovnaké potešenie. Predstava, že pondelkové zadumané mesto sa zmení na sladkú Felliniho La dolce rošádu ma nabila takou energiou, že som sa ani poriadne neutrela a celá polepená a biela (ako keby to bolo prvýkrát) som šla ešte na jedno dôležité stretnutie.


Keď som si s odstupom času pozrela hotové video, uvedomila som si obrovský posun vo vlastnom vnímaní reality. Je možné, že pred pár rokmi by som takto s kľudom a pokojom taoistického mnícha nereagovala, ale najlepšie ako si overiť bytostný a osobnostný rast je šok, chvíľa prekvapenia, nečakaná situácia. Ak by som sa priklonila k hysterickejšej reakcii, asi by to zvýšilo sledovanosť, ale sklamalo by to mňa samotnú. Mnoho ľudí mi povedalo, že by zareagovali oveľa negatívnejšie a ja som si uvedomila, že som prežila obohacujúci pocit vykročenia z vlastnej komfortnej zóny a zaužívaných nedotknuteľných vzorcov správania a na znak priateľstva som si podala ruku s navonok vyzerajúcou bizarnou situáciou.


Uvoľnite sa, len tak sa dostanete na frekvenciu srdca a uvidíte ľahkosť a jednoduchosť odohrávajúcich sa vecí. Urobte zmenu vo svojom správaní a živote, nie je nič ubíjajúcejšie ako kráčať s davom. Na začiatok stačí nový uhol pohľadu, otvorené vnímanie, prijímajúce srdce, autentický postoj, akceptácia a zoskok z piedestálu.

Alice